Už dávnejšie som mala v rebríčku mojich plánov: „Spoznávať svoje okolie“. Ešte vtedy som si stanovila harmonogram – navštíviť počas jedného víkendu min. jednu dedinku v okolí. Môžete trikrát hádať ako to dopadlo. Zasekla som sa hneď na začiatku, vlastne ani som nezačala. Teraz však nastal čas naplnenia mojich (a nielen mojich) stále aktuálnych plánov. S tromi ďalšími babami sme sa rozhodli preskúmať dedinky (a jedno mestečko) Prešovského okresu, ktoré, dá sa povedať/napísať, stoja v tieni veľkomesta. Naším cieľom je na vlastnej koži zažiť atmosféru týchto obcí a ostatných motivovať k „little journeys“ počas nielen (ale najmä) slnečných voľných dní. Držte nám palce ;), aby sa nám ich podarilo zmapovať čo najviac.
Prvý výber padá na obec s iniciálkami VŠ.
Veľký Šariš. Jedno z dvoch miest Prešovského okresu. Tým prvým je... tataratá... no, schválne, kto uhádne ako prvý? (vošerP) Mestečko leží v doline rieky Torysa. V písomnostiach sa po prvýkrát spomína v roku 1217.
Aj keď mi počasie nepraje - neprší a to je základ, mňa to neodrádza, teda odrádza, ale nedám sa odradiť a vyberám sa na prvé minidobrodružstvo za spoznávaním.
...
Vystupujem z vlaku, vyberám si z ruksačika malý dosluhujúci kompakt a ostrím zrak po vhodných kandidátoch na prvé cvaknutie.
Jeden z prvých záberov smerujem na hradný vrch, ktorý nie je možné nevidieť. Je neprehliadnuteľný a je viditeľný aj z X-kilometrovej vzdialenosti. Na internete si neskôr vyhľadám, že nadmorská výška Šarišského vrchu je až 570,1m n. m. Aby mala fotografia aj nejakú tú emóciu, hradný vrch fotím s ošarpanými budovami a ostnatým plotom v popredí.
Za chrbtom mám všetkým (nielen) srdcom východniarov známy pivovar na výrobu piva :P :D. Len pred cca dvomi rokmi som bola v domnienke, že sa na tomto mieste vyrába iba „Šariš“, čo je veľmi ďaleko od pravdy. V súčasnosti sa v tomto pivovare vyrába 10 (nielen medzi pivármi známych) značiek.
Hneď pri vlakovej stanici stojí jedna z historických pamiatok mesta a tou je parný rušeň, ktorý Šarišania familiárne nazývajú "Mlinská džurka" (pre všetkých, ktorí potrebujú preklad: „Mlynská dierka“). Rušeň si už od roku 1882 musí kadečo pamätať.
Prejdem za vlakovú stanicu a moje kroky sa už náhlia k prvej informačnej tabuli. Ale... zočím niečo, čo zostalo pre mňa dovtedy nepovšimnuté (a to prechádzam V-ým Š-om takmer every day). Socha. Socha ženy. Ženy so zdvihnutými rukami. Najprv si ju fotím. Venujem jej min. tri zábery. Na podstavci, na ktorom stojí je napísané „Gibala“. Počas zvyšku mojej cesty si často na ňu spomeniem – Gibalu. Musím sa vám zdôveriť, že až po niekoľkých dňoch mi napadá: „Gibala? Nemôže to byť priezvisko jej stvoriteľa?“ Hneď zapínam pc a googlim... Gibala, Gibala... František Gibala – slovenský akademický sochár, rodák z Krajnej Poľany (hihih – no, čo už, to sa niekedy stáva, mne niekedy často).
Od Gibaly sa môžeme presunúť ďalej pomedzi domy, školy a obchodíky smerom k rieke Torysa. V diaľke sa mi spomedzi stromov odhaľuje sakrálna dominanta mestečka farský kostol sv. Jakuba Staršieho na Námestí sv. Jakuba, ktorý je diecéznou svätyňou.
Na „hlavnom“ námestí návštevník nájde aj Mestský úrad VŠ, „altánok“ v strede námestia, kríž a turisticko-informačné centrum. Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o kultúrnych, športových a turistických aktivitách na hrade a v meste, či tipy na ubytovanie, stravovanie alebo turistickú prechádzku, navštívte toto centrum.
V meste sa nachádza aj mestské múzeum a galéria, ktorého približnú lokalitu mi ukazujú šípky informačnej tabuľky. Vyberám sa tým smerom. Žiaľ, neúspešne.
Na hrad som sa už v dôsledku odmŕzajúcich horných končatín a zlej „výbavy“ nevyštverala. Naposledy som ho však navštívila prednedávnom, takže ešte mám celkom čerstvú predstavu ako aktuálne vyzerá.
Pripájam pár zaujímavostí, ktoré by vás mohli o ňom zaujať/zaujímať: Šarišský hrad, resp. hradová hora bola osídlená už od doby bronzovej. Je pravdepodobné, že hora bola v začiatkoch považovaná za posvätné miesto – nadprirodzene veľkú mohylu. Zaujímavosťou je aj to, že Šariš bol hlavným spojencom Matúša Čáka a po Trenčíne bol Šarišský hrad jeho druhým najobľúbenejším miestom. Šarišský hrad (teraz už len jeho zrúcaniny) je rozlohou druhý najväčší hrad v strednej Európe. Podľa známych historických dokumentov nebol nikdy dobytý nepriateľom, aj keď sa mnohí o to pokúšali. Hrad v roku 1687 vyhorel a viac už nebol obnovený. Hrad sa v priebehu 10tich rokov počas niekoľkých sezón intenzívnych prác zmenil na nepoznanie, čo môžem len potvrdiť.
Pred samotnou spoznávačkou VŠ som si vyhľadala nejaké info o pamätihodnostiach a prírodných krásach, aby som nešla úplne naslepo. Na nie jednej fotografii bola kaplnka sv. Kunhuty. Najprv som bola sklamaná, že som túto kaplnku nenašla. Až po mesiaci, keď som „náhodne“ išla okolo, zistila som, že som okolo nej min. polhoďku krúžila. Vtedy ma však skôr upútal žrebčinec (?) pod hradom.
Mestečko nie je veľké, ale dosť rozsiahle na to, aby som v ňom strávila necelé tri hodinky, z toho polhodinu naháňaním kačiek, ktoré mi nie a nie zapózovať.
Po obhliadke tohto čarovného mestečka pod hradom odchádzam domov hoc so škvŕkajúcim žalúdkom, ale dobrým pocitom, že som voľnú sobotu strávila najlepšie ako som v rámci možností vedela :).