Môj deň o 10 rokov (snáď nie reálny)

Autor: Veronika Futejová | 12.7.2016 o 23:41 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

 

Ako v každé ráno, aj v to dnešné, moje kroky z postele vedú k oknu. Stlačím jeden gombík. Žalúzie sa samy zrolujú. Stlačím druhý gombík. Okno sa samo vyklápa na „vetračku“. Vďaka  technologickým vymoženostiam človek nemusí takmer pohnúť prstom. Takmer... stále musí niečo stlačiť, aby danú vec oživil.

Už na schodoch cítim kávu s mliekom, ktorú mi stále v rovnakom čase zalieva môj kávorobot, presne 5 minút pred mojím zobudením. Manžel je v práci, prichádza domov ako kedy, dnes sa možno aj uvidíme. Dvojičky ešte spia. Zatiaľ ich nebudím. Až o deviatej im začína hodina angličtiny na „skype“, aspoň myslím. Mám konečne chvíľku pre seba a pre svet. Vyložím si nohy, popíjam kávičku a zabávam sa na príspevkoch priateľov aj „priateľov“. Zabávam sa preto, lebo mi to príde vtipné. Vtipné komické príbehy ľudí snažiacich sa o vytvorenie obrazu/predstavy: „Hej, ľudia, mne sa žije najlepšie!“ Každý má vytvorený svoj zidealizovaný profil, ktorý prezentuje pred svetom a ktorý je zväčša na míle vzdialený od reality, ale, povedzme si, čo je už dnes realita? Viem o všetkých všetko a zároveň nič. Viem o najväčších tajomstvách z ich súkromia, ak to je ich súkromie. Stali sa mojim vlastníctvom a ja ich. Áno, ani ja nie som výnimkou.

Stíham ešte sprchu, vyťahujem niečo zo šatníka, nezabúdam ani na decká, ktoré poodkrývam, aby už toľko nevylihovali, aj tak celé dni nič nerobia a utekám, ako vždy... niekde, dnes konkrétne na prezentáciu jednej z najmodernejších 3D tlačiarní. Určite ste už o tom niečo počuli, má to skoro každá, pardon, každá zazobaná rodinka. A od dnes sa možno k jej šťastným majiteľom zaradíme aj my. Mám o tej šikovnej vecičke niečo pekné napísať, vychváliť to do nebies. Ale ak sa mi to nebude pozdávať, tak to rada zakopem pod čiernu zem.

Nasadám do svojho vozidla, bez ktorého už nejdem ani do mesta. Stalo sa mojim sprievodcom, nahradilo moje nohy. Naozaj, aj nohy. Nemusím už šliapať ani na pedál. Ten tátoš si vystačí aj bezo mňa. Ja bez neho však nie. Už dávno som zabudla šoférovať.

Vrátim sa k Vám, milí čitatelia, po prezentácii.

...

Z prezentácie odchádzam spolu s už spomínanou 3D tlačiarňou, som celá vytešená, pretože je to naozaj tip top kúsok. 3D tlačiareň, ktorá dokáže vytlačiť čokoľvek, akýkoľvek fyzický objekt. No, verili by ste tomu? Uvediem príklad. Nedajbože mi spade pohár na zem. Rozbije sa. Nemusím už za ním viac smútiť. V pc-čku si v jednom programe vytvorím jeho identickú kópiu, počkám pár sekúnd, kým mi ho tlačiareň vymodeluje a pohár je na svete... ako nový. Vyzerá to zatiaľ na pozitívnu kritiku.

Doma je opäť ticho a to ani nemusel zdochnúť pes. Decká sú na nejakom zo svojich krúžkov, ja sa v tom popravde strácam. Manžel na moje neprekvapenie nie je doma, tak mu aspoň pošlem milý videoodkaz, aby nezabudol ako vyzerám.

Konečne sa najem. Naposledy som jedla včera na obed – mega výživnú bombu, ktorá človeku zaručí sýtosť na 24 hodín. Keďže plynie už 26. hodina, vytiahnem podobnú mega výživnú bombu a o spokojnosť žalúdka mám na ďalších min. 24 hod. postarané. Teda o spokojnosť môjho žalúdka áno, ale ten dezertný nikdy nie je spokojný a čokoláde nikdy nepovie nie.

Poobede mám naplánovú videoschôdzku s kamoškou z Kanady. Sľúbila mi, že mi poukazuje jedno čarovné miesto cez novú apku – ona bude na tom mieste a ja s ňou tiež, teda aspoň budem mať vraj ten pocit. Po mojom návrate z „Kanady“ mám pracovnú videoporadu s kolegovcami o prerozdelení úloh na najbližšie dni... kto bude o čom, resp. o kom a zároveň o ničom a o nikom (písať).

O 17-tej mi klope na dvere masérka. Je to báječný pocit – spraviť si kúpele v pohodlí domova.

Decká prichádzajú domov. Pokecáme spolu aký malý deň, ale vraj viac info nájdem na nete. Idú do svojich izieb. 

Ja sa pustím do upratovania – aspoň nejaká fyzická činnosť počas dňa.

Decká idú vykúpané, umyté a snáď aj na ďalší deň v domácej škole naučené spať. Ja si len ľahnem do postele a uvedomím si, že mi niečo chýba... skôr niekto, niekto, kto by ma ohrial svojim objatím. Zatvárajú sa mi oči. Tma.

Polootvorenými, resp. polozavretými očami vnímam, že niekto cezo mňa prehodil ruku. „Skočíme zajtra na obed?“ – počujem polospánkové mrmlanie môjho manžela. Pritúlim sa k nemu a blažene sa usmejem, mysliac si – veď to isté si sa ma pýtal aj včera. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?